Osada Vyšný Orlík vznikla zrejme ako dvojník v chotári Nižného Orlíka v druhej polovici 14. storočia na zákupnom práve. V historických dokumentoch sa nachádzajú jej pomenovania ako Orlych et altera Orlych (1414), neskôr Wissny Orlich (1773), Felsö Orlich po maďarsky. Terajší názov sa používa od roku 1920.
Naši predkovia prišli do tejto oblasti Beskýd, bohatej na lesy a málo osídlenej spoza Karpát, hľadajúc voľnejší život a prácu v lesoch. No ich práca bola viac na panskom ako na svojom, ich šťastie sa striedalo so smútkom až po dnešok. Vývojom svetových spoločenských udalostí menilo sa spoločenstvo, prostredie a menil sa človek
V roku 1414 pôvodne poddaní rusínski obyvatelia Vyšného Orlíka boli čiastočne a v rokoch 1415-1416 úplne zaevidovaní, ako súčasť Makovického hradného panstva, keď kráľ Žigmund potvrdil Cudarovcom vlastníctvo dedičného panstva Makovica na ktorom figurovala aj táto dedina. Cudarovcom patrilo cca 64 obci. Z ich zoznamu vyplýva, že na severnom a severovýchodnom Šariši nastala v rokoch 1390-1427 podstatná zmena v spoločenský - sociálnom vývine. Makovické panstvo Cudarovcov dosiahlo najväčšie rozmery v rozpätí nasledujúcich 25 rokov.
V roku 1427 vzrástol stav poddanských usadlostí zaevidovaných v daňovom registri, ktorý bol vyjadrený číslom 1525. V 70. rokoch 15. storočia, po vymretí rodiny Cudarovcov, sa makovické panstvo dostalo do bohatej vetvy Rozgonyiovcov. Oni prihliadali na osobitostí tohto územia a uskutočňovali zmeny v charaktere poddanských povinností. Tieto sa však nevzťahovali na pastierske obyvateľstvo osídlené na valašskom práve, ktoré malo iný typ povinností. Treba zdôrazniť, že poľnohospodárstvo aj v tejto oblastí makovického panstva malo za sebou už viac ako 120 ročnú tradíciu.
V druhej polovici 15 storočia začala prevádzku vo Vyšnom Orlíku mýtna stanica.
V roku 1567 v obci hospodárilo 9 sedliackych domácností. Päť na polovičných a štyri na štvrtinových usadlostiach. Žili aj želiarske domácnosti, a to v rokoch 1567 až 1588.
V roku 1600 je evidovaných 6 sedliackych resp. želiarskych domov. Roku 1618 miestne šoltýstvo patrilo jednej domácnosti.
V roku 1618 mala obec 18 gazdovských dvorov a žilo v nej 7 želiarskych rodín vtedajšieho šoltýsa, ktorému patril mlyn. Poddaní gazdovia sa venovali poľnohospodárstvu, chovali dobytok a pracovali vo vtedy bohatých lesoch.
V tom čase Vyšný Orlík patril do majera Dlhá Luka, panstvu Makovica.
V dostupných archívnych dokumentoch sa spomínajú dediny "Orlych et altera Orlych". Je to dôkaz, že vedľa seba už vtedy existovali dve dediny Nižný Orlík a Vyšný Orlík. Nižný Orlík je starší, nakoľko prvá písomná zmienka o ňom je z roku 1357, keď sa spomína ako Orlyhuagasa vo význame Orlíkova Poruba, čo iba potvrdzuje skutočnosť, že obe obce založili osadníci so šoltýsom podľa zákupného práva. Základný názov Orlík bol prevzatý zo staršieho názvu údolia, prípadne prezývky prvého šoltýsa.
V písomnostiach z 15. a 16. storočia sa názov Vyšného Orlíka pravidelne s maďarským názvom Felsö Orlích, prípadne latinským Orlych Superior, odvodený od pôvodného slovenského názvu Vyšný Orlík.
Koncom 16. storočia bol Vyšný Orlík malou dedinou, ale začiatkom 17. storočia sa v nej usadili nové rodiny a vzrástol počet domov.
V rokoch 1771 až 1773 za urbárskej regulácie Márie Terézie poddaní z Vyšného Orlíka pracovali väčšinou v lesoch a na panstve. Dozor nad tým mal správca - provsor Andrej Turjan. V uvedených rokoch vo Vyšnom Orlíku bol zemepansky majer. Dedina patrila grófovi Jozefovi Sirmaimu.
V 18. storočí na hornom konci obce bol postavený mlyn, ktorý bol poháňaný vodou z potoka Mirošovec a v jeho susedstve stal gáter na porez dreva, ktorých majiteľmi boli židovské rodiny. (V obci sa nachádzal a ďalší mlyn na nižnom konci. Ten bol poháňaný vodou z potoka Mostivka. Náhon bol smerovaný popri jestvujúcej ceste). Tak isto v tomto storočí bola zriadená poštová stanica.
Na porovnanie v roku 1828 mal Nižný Orlík 63 domov a 476 obyvateľov, kým vo Vyšnom Orlíku stalo 96 domov zo 710 obyvateľmi.
Z roku 1840 je záznam, že v spoločnej farností s Nižným Orlíkom bolo evidovaných 1 090 gréckokatolíkov, 27 rímokatolíkov a 20 židov. Bola to najväčšia farnosť v rámci Zborovského vicearchidikonatu.
V roku 1856 bola v dedine epidémia cholery, následkom čoho zomrelo veľa ľudí. V druhej polovici 19. storočia dedina utrpela vysokým vysťahovalectvom a počet obyvateľov postupne poklesol.
V roku 1893 mala povodeň nepriaznivý vplyv na rozvoj obce, kedy bola zaplavená skoro cela obec a došlo k veľkým stratám v poľnohospodárstve.
V roku 1900 vo Vyšnom Orlíku (vtedy maďarsky Felsoodor) je viditeľný úbytok obyvateľstva. V 96 domoch žilo 561 ľudí. V tom čase Vyšný Orlík spolu s obcami Jurkova Voľa, Nižný Orlík, Nižný Mirošov, Vyšný Mirošov, Cigla, Dubová, Roztoky a Kečkovce patrili pod notársky úrad vo Vyšnom Orlíku. Najbližší poštový úrad bol vo Vyšnom Svidníku. Tam bolo treba isť aj k lekárovi a zverolekárovi.
Na konci 19. a začiatkom 20.storočia sa tu podobne ako v mnohých ďalších okolitých dedinách, pôvodné obyvateľstvo ďalej venovalo malo výnosnému poľnohospodárstvu a chovu dobytka. V tejto oblastí podnikania však hrozili často straty (nepriazeň počasia, choroby). Mnoho bezpečnejšiu, aj keď často nie rýchlejšiu cestu si zvolili najmä židovskí obchodníci a živnostníci. Prevádzkovaním obchodu, rôznych živností a remesiel sa v tomto regióne stali dôležitou ekonomickou silou. Pred druhou svetovou vojnou v dedine žilo viac ako 20 židovských rodín a to: Lorbeer Chaim (Struľ) - poľnohospodár, Lorbeer Samuel (Čmilko) - poľnohospodár, Rosenwaser - poľnohospodár, Englender Moric - poisťovací agend, Weinberger Benjamín - mlynár, Pasternák Tomáš - mlynár, Senger Jakub - obchodník s dobytkom, Markovič - obchodník s maslom a vajíčkami, Hirštal - poľnohospodár, Berger Žigmund (Žišo) - majiteľ obchodu, Berlinerová Rezi - majiteľka obchodu, Englender Mozes (Moško) - majiteľ obchodu, Becka Izak - podnikateľ, Endlender Jakub - podnikateľ, Markovič Michal - majiteľ mäsiarstva, Mechla - obchodník, Juda - obuvník, Goldberger - krčmár, Bek Lazor a Rozenberg - notár, Norton Lowy - obchodník, Gold Jetti - roľník, Goldová Esti - domáca, Grossmanová Lea - domáca.
Pred 1.svetovou vojnou v obci bola krčma s veľkou vozovňou, v ktorej furmani kŕmili a prepriahali kone. Väčšie pozemkové majetky v obci patrili židovským občanom Chaimovi a Samuelovi Lorbeerovcom a L. Rosenwaserovi. Poľnohospodárstvu sa venoval aj Hirštal, Bek - Lazor (Mechla) a čiastočne aj ostatní židia, majitelia pozemkov.
V dome žida Beka bola zriadená poštová stanica (terajšia budova bývalého zdravotného strediska), neskôr sa poštový úrad presťahoval do domu Jana Nováka, kde súčasne bol aj obchod (terajší dom Jozefa Slivoviča). Poštovou doručovateľkou pošty aj do okolitých obcí bola Anna Nastišinová. Po skončení 2. svetovej vojny sa poštový úrad presťahoval do židovskej modlitebne - bužne, v ktorej boli vyhradené priestory pre očistné kúpele pre židovských občanov (terajšie pohostinstvo Bakra). V týchto priestoroch bol poštový úrad do roku 1992, v ktorom bol presťahovaný do priestorov kultúrneho domu. Kanceláriu si tu ako poisťovací agend pre cele okolie otvoril Móric Englender. Miestna krčma patrila Jakubovi Goldbergerovi, mäsiarstvo viedol Michal Markovič a mlynármi boli Benjamín Weinberger a Tomáš Pasternák. S dobytkom obchodoval Jakub Senger, s maslom a vajíčkami D. Markovič, ako obuvník pracoval Juda.
Do roku 1939 sa na notárskom poste postupne vystriedali: Adam Racek, Reaisinger. Od roku 1939-1945 na poste notára pracoval Mikuláš Reuter a na notárskom úrade ako úradníci pracovali: Michal Kriško, Helena Cimborová (rod. Krišková), Jozef Striamba, Peter Brudňak.
V roku 1945 funkciu notára prevzal Sotak a úradníkom bol Michal Kriško až do funkcionárov národných výborov. V dedine boli aj 3 obchody s rozličným tovarom, ktoré patrili: Žigmundovi Bergerovi, Rézi Berlinerovej a Mozesovi Englenderovi. Oficiálne pod kolónkou úžerníctvo sa nachádzali dvaja podnikatelia a to Izák Beck a Jakub Englender.
Na konci 19. a začiatkom 20.storočia sa tu podobne ako v mnohých ďalších okolitých dedinách, pôvodné obyvateľstvo ďalej venovalo malo výnosnému poľnohospodárstvu a chovu dobytka. V tejto oblastí podnikania však hrozili často straty (nepriazeň počasia, choroby). Mnoho bezpečnejšiu, aj keď často nie rýchlejšiu cestu si zvolili najmä židovskí obchodníci a živnostníci. Prevádzkovaním obchodu, rôznych živností a remesiel sa v tomto regióne stali dôležitou ekonomickou silou. Pred druhou svetovou vojnou v dedine žilo viac ako 20 židovských rodín a to: Lorbeer Chaim (Struľ) - poľnohospodár, Lorbeer Samuel (Čmilko) - poľnohospodár, Rosenwaser - poľnohospodár, Englender Moric - poisťovací agend, Weinberger Benjamín - mlynár, Pasternák Tomáš - mlynár, Senger Jakub - obchodník s dobytkom, Markovič - obchodník s maslom a vajíčkami, Hirštal - poľnohospodár, Berger Žigmund (Žišo) - majiteľ obchodu, Berlinerová Rezi - majiteľka obchodu, Englender Mozes (Moško) - majiteľ obchodu, Becka Izak - podnikateľ, Endlender Jakub - podnikateľ, Markovič Michal - majiteľ mäsiarstva, Mechla - obchodník, Juda - obuvník, Goldberger - krčmár, Bek Lazor a Rozenberg - notár, Norton Lowy - obchodník, Gold Jetti - roľník, Goldová Esti - domáca, Grossmanová Lea - domáca.
Počas druhej svetovej vojny roku 1942 došlo k deportácii občanov židovského pôvodu zo Slovenska. To sa dotklo aj židovských občanov žijúcich v obci. Podľa zoznamu od mája do júla z Bardejova boli odtransportovaní aj občania obce Vyšný Orlík a to: Lowy Norton (narodený 5.12.1912) - obchodník, Berger Herman (invalid) - obchodník, Goldová Esti (narodená r. 1896) - domáca, Grossmanová Lea (narodená r. 1880) - domáca, Schionfeldová Regina (narodená r. 1910) - domáca. Bol to prvý transport z Bardejova do Pútavy, uskutočnený 16. mája 1942. Celkom z Bardejova bolo odtransportovaných 1 029 osôb.
V rokoch 1914-1915, žiaľ ani Vyšný Orlík neobišli následky prvej svetovej vojny. Časť bojov sa odohrala v katastri obce medzi ruskými vojakmi 8. armády generála A. A. Brusilova a rakúsko - uhorskými vojskami a trvala 7 týždňov. Počas nich v obci zhorelo 12 domova v bojoch tejto vojny zahynuli aj občania obce ( Nikolaj Cuper, Michal Novák, Jozef Peľak, Jankeľ, Ljurber a Vasiľ Haluška). Po týchto bojoch ostali v katastri obci 2 cintoríny s 350 padlými ruskými vojakmi.
Po skončení vojny v tejto oblasti postihnutých obciach nastal neľahký život. Bol nedostatok základných potravín, ceny začali závratne stúpať a najchudobnejšie vrstvy obyvateľstva trpeli hladom a rôznymi chorobami.
Po rozpade Rakúsko-Uhorskej monarchie vznikli v Európe nové štáty. So vznikom Československej republiky sa spájajú aj nové túžby za lepší život. Obyvatelia tohto regiónu sa naďalej venovali poľnohospodárstvu a prácam v lesoch. Úlohou roľníka bolo klčovaním a vypaľovaním lesov rozširovať ornú pôdu. Vytvárali sa lúky a pasienky pre chov dobytka a oviec. Les zároveň poskytoval drevo na stavbu chalupy, kúrenie a drevo ako základnú surovinu, z ktorej sa vyrábalo náradie: pluh, voz, brány na bránenie oráčiny, jarmo na zapriahanie dobytka, sud na kapustu, krosná na tkanie látky - plátna z konope a ľanu, tiež stôl a lavice, truhlice, drevené lyžice misy apod.
Omnoho väčšie škody a útrapy prežili občania počas 2. svetovej vojny. Od roku 1943, keď 30-členná skupina staršieho lejtenanta N. Pisarenka mala aktívnu činnosť v smere Vyšný Orlík, Nižný Mirošov, Cigla, Šarišské Čierne a Bardejov. Chotárom obce sa premiestňovali Karasovci (okolo 500 osôb) a 90 členov skupiny kpt. Sergejeva s 30-timi koňmi do okolia Čerhova. Pisarenkovci sa nevyhli boju s Nemcami v lese Džvirník (7.9.1944) a po ústupe nad presilou fašistov sa utáborili v lese, kde sa spojili s ČA v deň oslobodenia obce 19. januára 1945 (obec čiastočne bola oslobodená 28.11.1944).
Počas vojny nemecké jednotky, ktoré budovali obranu v Duklianskom areáli boli ubytovaní v obci, rabovali a terorizovali miestne obyvateľstvo. Postupne nariadili evakuáciu občanov v októbri 1944. Občania boli nútení opustiť dedinu a dočasne sa utáborili v okolitých lesoch, najviac v lese Riečka. Za krátky čas museli evakuovať ďalej a tak sa poberali do susedných okresov, najviac ich odišlo do Bardejovského ba ja do Stropkovského okresu, do rôznych dedín, kde im miestni obyvatelia poskytli dočasné ubytovanie.
Do Stropkovského okresu , konkrétne do obce Tokajík odišlo - evakuovali z Vyšného Orlíka 4 rodiny. V jeseni 19. novembra 1944 nemeckí fašisti obec vypálili, pochytali všetkých chlapov, ktorých našli v dedine, vyviedli za dedinu a tam všetkých zastrelili - bolo ich 34. Medzi zastrelenými boli i evakuovaní štyria občania Vyšného Orlíka a to: Ján Kriško (Varchičin) - 63 ročný, ženatý, otec 5 detí, Peter Kriško (Bačiv) - 21 ročný, slobodný, Andrej Miškovský - Paňko - 27 ročný, ženatý, Jozef Viľchovský - 31 ročný, ženatý, 2 deti. Následky vojny boli otrasné nielen počas vojny, ale aj po nej. Na mínových poliach v katastri obce zahynuli 2 - ja synovia Andreja Baču, potom Andrej Viľchovský, Andrej Giba a jeho syn Andrej, Jozef Tančin , Anna Viľchovská a Ján Hakun. Pri vyberaní mín došlo k výbuchu a občan Karoľ prišiel úplne o zrak a postupne aj ďalší boli ranení s rôznymi následkami. Najbližšia nemocnica bola v Bardejove, kde bolo treba ranených a chorých viesť iba na voze, no často sa stalo, že ranení alebo chorí zomreli počas cesty.
Miestny národný výbor vznikol dňa 28.01.1945, prvým predsedom sa stal Juraj Bača, ale vo februári funkciu odovzdal Jozefovi Cahajlovi. Miestny národný výbor patril do novovzniknutého okresu Svidník (1945), do tohto roku patrila obec do okresu Stropkov.
V roku 1960 nastali zmeny a okres Svidník zanikol a všetky dediny patrili pod okres Bardejov až do roku 1968, kedy znovu vznikol okres Svidník.
Vo Svidníku po vojne bol len 1 lekár, MUDr. Miron Pribula, rodák z Vyšného Orlíka, syn miestneho učiteľa. Počas vojny aj po nej do odbojovej činnosti proti fašizmu sa zapojili aj občania z Vyšného Orlíka a na stranu Červenej armády dobrovoľne prešli: Jozef Kriško, Ján Mikula, Ján Cuper, Ján Novák a Vasyľ Haluška, ktorý padol v boji o Bielu Cerkov. Do koncentračného tábora v Nemecku boli odtransportovaní: Andrej Bača, Michal Džupín, Michal Novák, Andrej Kosť, Peter Tančin, Ján Paňko, Ján Suvak a Ján Miškovský, ktorý pri návrate z koncentračného tábora zahynul pri Liptovskom Mikuláši, ostatní sa vrátili domov. Hrdinskou smrťou zahynul Juraj Kriško (Bačiv), ktorý pri prechode frontovej línie bol zastrelený.
V roku 1944 bola väznená Helena Miškivová za to, že ukrývala vo svojom dome sovietskych vojakov. Väznení boli i bratia Jozef a Michal Cahajla za rozširovanie protifašistických letákov.
Počas vojny v obci bolo zničených 26 domov a 54 bolo poškodených. To bola jedná z príčin, prečo v roku 1947 sa vysťahovalo z obce Vyšný Orlík 51 obyvateľov do dvoch Ukrajinských oblastí v ZSSR a to Volinskej a Rovenskej. Z obci sa vysťahovali rodiny: Mikulova, Miškivova, Bila, Fejkova a Andrej Džupin s manželkou. Rodina Andreja Miškovského ( spod Jalinok) sa odsťahovala do Českej republiky - Sudety.
Po ukončení druhej svetovej vojny občania sa pustili do obnovy vojnou zničených domov, no aj štát staval nové domy na základe projektu H-18. V obci bolo postavených takýchto 11 rodinných domov a to pre občanov: Andreja Džupina, Jána Novaka, Eliáša Kriška (Bačiv), Máriu Kriškovu (Varchilka), Andreja Baču, Jána Čabaru, Juraja Fecanina, Annu Gibovu, Jána Kriška (Kriščik), Jana Humeníka a Andreja Chvastu.
Prvých päť rokov (1945-1950) po skončení vojny občania republiky i občania obce dostavali od Organizácie spojených národov - UNRA základné potraviny najmä masť, slaninu, konzervy, sušené mlieko, kakao, ale aj šatstvo a obuv, ba aj dobytok - kone a kravy. Školopovinné deti dostavali desiatu a obed zdarma. Obyvatelia sa aktívne za pomoci štátu pustili do obnovy vojnou zničených rodinných domov, budovali sa nové školy a ostatné budovy, bytové domy a potrebné budovy pre ďalší život.
V roku 1960 bol rozobratý rodinný dom Petra Fecanina, ktorý bol postavený ešte za feudalizmu (celý z kameňa, hrúbka múrov bola 1 meter a komín v prízemí mal pôdorys 4 x 4 metre). Dom bol voľakedy využívaný ako obecná krčma.
V rokoch 1965 - 66 na pozemku Jozefa Greškoviča bola postavená spoločná budova potravín a pohostinstva, ktorá patrila pod organizáciu JEDNOTA, spotrebné družstvo Svidník.
V roku 1971 sa začína výstavba dvoch šesťbytových jednotiek pre zamestnancov štátneho majetku, stavajú sa nové rodinné domy.
Nad obcou v časti katastra zvaný Mirošovec začína stavba rybníka, buduje sa most cez potôčik Riečka smerom k futbalovému ihrisku. V roku 1973 v priestoroch pohostinstva bola zriadená vývarovňa s kuchárom a zároveň krčmárom Jozefom Dirgom.
Poľnohospodárstvo:
Výrazné zmeny nastali aj na úseku poľnohospodárstva. Tesne po vojne poľnohospodári hospodárili súkromne na svojich poličkách. Orali drevenými a železnými pluhmi, ktoré ťahali kone a chudobnejší gazdovia používali v záprahu kravy. Život bol ťažký, každý musel zo svojej úrody, ba aj s toho čo dochoval, odovzdať čiastku tzv. kontingent. Najväčší gazdovia čo do poľnohospodárskej pôdy boli: Jozef Korynda, Michal Paňko, Ján Čabara, Ján Poperník, Ján Miškiv - Pavlík. často sami nestačili na všetku prácu okolo poľnohospodárskej pôdy a tak si najímali aj pomocníkov.
Postupne sa začalo so socializáciou dediny. Zakladali sa jednotné roľnícke družstva (JRD), do ktorých poľnohospodári zo začiatku nechceli vstupovať. So socializáciou poľnohospodárstva v regióne pod Duklou sa začalo roku 1949. Po nej sa postupne uskutočnila integrácia poľnohospodárskych závodov, kde s 97 obci sa vytvorilo 17 jednotných roľníckych družstiev, jeden Štátny majetok Svidník so sídlom v Nižnom Orlíku a jeden leso-poľnohospodársky podnik. Po založení jednotných roľníckych družstiev sa postupne začala využívať technika. Do Orlíka prišli traktory: Zetor 25, Super 50, Major 30, 6911 a rad novších Zetorov.
V poľnohospodárstve sa používala nová technika - sejačky, samoväzy, postupne aj kombajny. Ľudia mali v okolí svojich bydlísk prácu a rodiny.
V živote obyvateľstva nastála obrovská zmena. Domácnosti sa modernizovali. Rozvíjal sa i Vyšný Orlík. V roku 1950 sa obec elektrifikovala.
Roľníci po skončení vojny do roku 1952 hospodárili súkromne. V roku 1952 bolo založene celoobecné jednotné roľnícke družstvo. Za jeho predsedu bol zvolený Ján Humeník. Družstvo dlho nefungovalo, nakoľko sa v roku 1953 rozpadlo. Znovu bolo založené 23. marca 1959. Na poste predsedov sa postupne vystriedali Andrej Lukáč, Jozef Sady st., Peter Tančin (1961), Michal Paňko (1962-63) a Michal Varchol, ktorý vo funkcii zotrval až do prechodu jednotného roľníckeho družstva pod štátny majetok v roku 1966. Družstvo prešlo pod správu Štátneho majetku so sídlom v Nižnom Orlíku. Štátny majetok vznikol v roku 1960, tohto času hospodáril na 2 636 ha, t toho 1 139 ha ornej pôdy. Pestoval prevažne obiloviny, repku olejnú, zemiaky a objemové krmoviny. V živočíšnej výrobe sa ŠM venoval predovšetkým chovu hovädzieho dobytka, oviec, ošípaných a hydiny. ŠM hospodáril na poľnohospodárskej pôde obcí: Nižný Orlík, Vyšný Orlík, Jurková Voľa, Nižný Mirošov, Roztoky, Kečkovce a častí Svidníka. Na poste hospodárskeho dvora sa postupne vystriedali: Michal Varchol, Gundza, Maskaľ, Jozef Paňko, Michal Jackanin.
V októbri 1970 dochádza k zlúčeniu dvorov ŠM Vyšný Orlík a ŠM Nižný Orlík, vedúcim dvora so sídlom v Nižnom Orlíku bol menovaný Juraj Palko.
V obci bola postavená sušička obilia pre celý okres, triedička zemiakov, maštale pre hovädzí dobytok a senník. Poľnohospodári hospodárili na zásadách kolektivizmu až do tzv. nežnej revolúcie, ktorá bola 17.11.1989. Počas svojej existencie zamestnával viac ako tristo pracovníkov. Na poste riaditeľov pôsobili Ing. Andrej Kurimský, (1960-1963), Ing. Ján Vavrek (1963- 1969), Votech Michalka (1970), Ing. Anton Starinský (1971), Ing. František Pechočiak (1972-1974), Štefan Štiavnický (1975-1985), Ing. Michal Gondek (1986-1992). Po jeho odchode z funkcie riaditeľa 2. januára 1992 vedením štátneho majetku bol poverený Ing. Michal Lažo. Od 18. marca 1992 do 1. mája 1996 bol riaditeľom štátneho majetku Ing. Milan Kaliňak. Od 1. mája 1996 štátny majetok je v likvidácii a likvidátorom bol poverený Ing. Miroslav Pelak, 11. apríla 2007 štátny majetok ako taký bol vymazaný z registra.
Po nežnej revolúcii padol socialistický režim. Tento prudký zvrat spoločností spôsobil aj zmenu v poľnohospodárstve. Na poľnohospodárskej pôde začali hospodáriť súkromné spoločností. V roku 1996 došlo k rozpadu miestneho štátneho majetku. Na poľnohospodárskej pôde začali hospodáriť tieto súkromné spoločností: v katastri Nižný Orlík, Jurková Voľa a častí Svidníka hospodári Agrofárma s r.o. pod vedením Ing. Milana Kaliňaka. Na pôde Vyšného Orlíka hospodári Poľnoprodukt s r.o. pod vedením Ing. Pavla Petríka. Od januára 2004 firma Poľnoprodukt e r.o. má sídlo vo Vyšnom Orlíku v priestoroch bývalej sušičky štátneho majetku. Hospodári na poľnohospodárskej pôde o celkovej výmere 1 256 ha v obciach: Vyšný Orlík 552 ha, z toho ornej pôdy 348 ha, ostatná pôda je zalesnená. Postupne sa Poľnoprodukt s r.o. rozrastá, v roku 2001 prenajíma pôdu v Cigle o rozlohe 159 ha, kde sa zameriava na chov oviec, a v Dubovej o výmere 418 ha a chova hovädzí dobytok bez trhovej produkcie mlieka. Od roku 2004 prenajíma poľnohospodársku pôdu v Nižnom Mirošove o výmere 348 ha.
V katastri obce Kečkovce hospodári firma Colonus s r.o., ktorú vedie Ing. Milan Jurena. V katastri obce Roztoky pôsobí Agrotrend, SHR Vladislav Paľurík. Poľnohospodárska výroba v spomínaných poľnohospodárskych podnikoch je zameraná na chov hovädzieho dobytka bez trhovej produkcie mlieka a rastlinnú výrobu.
Do založenia jednotného roľníckeho družstva v období 50-60 rokov 20. storočia v obci gazdovia chovali hovädzí dobytok (okolo 150 kusov), v roku 2008 bola v obci jediná krava, ktorú chovala rodina Emila Zavodu. Hovädzí dobytok rodinám slúžil na sebazasobovanie mäsom a mliekom. Časť mlieka povinne predávali štátu (tzv. kontingent). Z ostatného množstva vyrábali tvaroh a maslo pre vlastnú potrebu aj na predaj. Pre vlastnú potrebu a na odovzdávanie kontingentu boli nútení chovať vo väčšom počte ošípané, hydinu a zajace. Veľkým pomocníkom v lese boli kone, ktoré slúžili ako ťažná sila a dopravný prostriedok. V obci ich bolo okolo 40. Mimo sezónnych poľnohospodárskych prác sa gazdovia zaoberali furmančením (prevozom drevených výrobkov) z gatrov z Kapišovej, Krajnej Poľany a Šarbova do Bardejova na železničnú stanicu. Medzi najaktívnejších patrili: Andrej Džupin, Ján Novák, Andrej Kriško, Ján Pavlík, Michal Paňko, Ján Bačík, Ján Poperník, Andrej Bača, a Andrej Barila. Koncom 20. a začiatkom 21. storočia ako ťažnú silu kone nahradili traktory továrenskej výroby rôznych značiek (Zetor 25, Zetor 3011, Super 50, Zetor 6911 a iné. Veľkým pomocníkom sú aj traktory netovárenskej výroby (zhotovené amatérsky) tzv. malotraktory. Poniektorí občania ich používajú aj dodnes.
